KRESŤANSTVO A ISLAM – AKO „SPOLUNAŽÍVAŤ“?

            Po 11. septembri 2001 mnohí ľudia na Západe vnímajú islam predovšetkým v spojitosti s nebezpečenstvom terorizmu. Prirodzene sa nám vracajú spomienky na minulosť, na ktorú sme už v Európe takmer zabudli.
            Je faktom, že európske kresťanstvo po mnohé stáročia žilo v neustálej konfrontácii s islamom a žiaľ, zažilo s ním mnohé vojenské strety – či už pri krížových výpravách alebo pri tureckej expanzii. Vtedy vždy, na oboch stranách, boli ľudia, ktorí vlastne nemali nijakú reálnu predstavu o tom, v čo veria tí druhí, avšak boli skalopevne presvedčení, že najlepšie poslúžia svojmu Bohu, keď čo najväčšie množstvo tých z „nepriateľského tábora“ zlikvidujú.
            Na druhej strane by sme nemali zabúdať ani na skúsenosť plodnej intelektuálnej výmeny medzi Židmi, moslimami a kresťanmi v priebehu moslimskej nadvlády v Španielsku. Vtedy blízkosť islamu veľa znamenala napríklad aj pre Tomáša Akvinského a vôbec, do katolíckej teológie tej doby prichádzalo mnoho pozitívnych podnetov práve prostredníctvom islamských učencov.
            Mnohé veci nás na islame pohoršujú. Je však dobré na sporné veci niekedy sa pozrieť aj „očami tých druhých“. Ostatne – je veľmi pútavé čítať paralelne kresťanské a islamské líčenia križiackych výprav v Palestíne.
            S islamom som sa stretával na mnohých svojich cestách. V Indii, Izraeli, Egypte, Maroku, Jordánsku a Turecku, čo naznačuje, že som mal možnosť poznať rôzne tváre islamu, a preto sa vždy rázne staviam proti vyjadreniam, ktoré všetkých moslimov takpovediac „hádžu do jedného vreca“.
            Predovšetkým v Egypte som sa stretol s tým, že moslimovia neodmietajú Západ preto, lebo je kresťanský, ale preto, lebo pohŕdajú dnešnou západnou civilizáciou. Dôvodov vidia niekoľko – lebo Západ zradil svoje náboženstvo a prepadol ateizmu, materializmu a konzumu, lebo mládež holduje drogám a sexuálnej neviazanosti, rodiny sa rozpadajú atď. Načúval som tejto kritike a uznal som, že je síce jednostranná, ale nemožno poprieť, že je na nej aj kus pravdy. A keby som navyše Západ poznal (ako väčšina ľudí v arabskom svete) len z amerických akčných a hororových filmov, možno by som aj ja došiel k presvedčeniu, že Západ je Satanova ríša, ktorá si nezaslúži iné ako zánik.
            A zasa na druhej strane – keď my nevieme o islame nič viac, len to, čo nám „servírujú“ mediálne správy o teroristoch z radov extrémnych islamistov, tak sme na tom vlastne podobne.
            To, že v Európe bude percento moslimského obyvateľstva narastať, je realita. Že to zmení náboženskú mapu a kultúru Európy, je tiež realita. A samozrejme sa ponúkajú najrozličnejšie scenáre, ako sa to bude ďalej vyvíjať, a nikto z nás si nie je istý, ktorý z nich sa naplní.
            Čiastočne to záleží od toho, akým spôsobom sa bude Západ k moslimom správať. Žiaľ, sme svedkami, že aj mnoho kresťanov si dnes v súvislosti s obranou „kresťanskej Európy“ osvojuje rétoriku pomsty.
            Na druhej strane nemôžme prehliadať a bagatelizovať fakt, že prelínanie kultúr nesie so sebou značné riziká a že nutnosť súžitia je neľahká úloha. Príliš jednoduché recepty na spolužitie určite nebudú šťastnými riešeniami.
            Som presvedčený, že v tejto dejinnej epoche môžeme my, kresťania, zohrať veľmi dôležitú úlohu. S islamom zdieľame mnoho spoločných hodnôt „abrahámovského dedičstva“ (viera v jediného Boha, spoločné korene vychádzajúce z praotca Abraháma, úcta k životu od počatia až po prirodzený koniec, rodina ako základ spoločnosti). A rozumieme aj svetu Západu, ktorý sa vynoril z lona kresťanskej kultúry a stále nesie mnohé jej hodnoty.
            Myslím, že Cirkev by mohla byť tým sprostredkovateľom, ktorý sa môže snažiť odbúravať predsudky na oboch stranách – na strane islamu i na strane „zosvetšteného“ Západu. Pretože – tieto dva svety jednoducho musia a budú musieť nejakým spôsobom spolu žiť.

(zdroj: Tomáš Halík: Smířená různost, str. 177-182)

„ABRAHÁMOVSKÉ“ KORENE V ŽIDOVSTVE, KRESŤANSTVE A ISLAME

            Vo viere v jediného Boha a v postave Abraháma má židovstvo, kresťanstvo i islam spoločné korene. Abrahám vedel viesť dialóg s Bohom i s ľuďmi a tým je pre všetky tieto náboženstvá príkladom človeka, ktorý hľadá možnosti spoločného dialógu. Je totiž veľa toho, čo nás spája, určite viac ako toho, čo nás rozdeľuje. Ale chyba je v tom, že my vždy hľadáme tie zádrapky, ktoré nás rozdeľujú.
            Keby sa stretol náš kresťanský teológ – (a bolo by to ešte pred vatikánskym koncilom) - spolu s islamským mufti a ortodoxným Židom, verte mi, tak by sa posekali, že by sa možno aj pobili. Jednoducho každý by vedel zdôvodniť, prečo Abrahám patrí jeho náboženstvu a prečo tá jeho viera je čistá, pravá. A to, že tomu ten druhý nerozumie, to je jeho problém. Ale keď sa obráti, budeme ochotní s ním hovoriť.
            Aj voči nám majú iné náboženstvá oprávnene mnohé výhrady, len treba počúvať, poučiť sa, urobiť nápravy. Na to však potrebujeme veľa pokory a viac lásky. Myslím, že aj Ježiš by dnes šiel cestou dialógu a hľadania riešení.

(zdroj: z príhovorov o. Jána Majerníka, Po stopách praotca Abraháma)